Zostať Človekom

Keď sa povie útok na štát, väčšina ľudí si predstaví tanky, rakety alebo vojakov prekračujúcich hranice. Lenže najnebezpečnejšie útoky dneška často nevyzerajú ako vojna. Nevydávajú hlasný zvuk sirén. Nezanechávajú za sebou zbombardované mestá.

Niekedy stačí pár tisíc eur, niekoľko ochotných vykonávateľov a dobre zvolený cieľ.

Moderná hybridná vojna totiž neútočí len na územie štátu. Útočí na jeho dôveru, spoločenskú súdržnosť a schopnosť rozlišovať medzi skutočnou hrozbou a umelo vytvoreným nepriateľom.

Práve preto by nás mali zaujímať prípady, ktoré sa na prvý pohľad môžu zdať ako obyčajný vandalizmus alebo okrajová spoločenská udalosť.

Koncom roka 2025 srbský súd odsúdil skupinu mužov, ktorí organizovali provokácie proti náboženským komunitám vo Francúzsku. Raz sa terčom stali synagógy, inokedy mešity. Nešlo však len o poškodený majetok.

Cieľ? Poštvať proti sebe moslimov a židov.

Takéto útoky sú navrhnuté tak, aby zasiahli najcitlivejšie miesta demokratického štátu. Vyvolávajú strach. Vyvolávajú hnev. Vyvolávajú podozrenie medzi komunitami. Polícia musí reagovať, médiá musia informovať, politici musia zaujať stanovisko.

A presne v tom spočíva ich účinnosť.

Provokácia stojí niekoľko stoviek alebo tisíc eur.

Následky platí celá spoločnosť.

Francúzske bezpečnostné zložky musia presúvať kapacity, štát investuje ďalšie zdroje do ochrany objektov a verejná debata sa začína točiť okolo konfliktov, ktoré niekto vedome vytvoril.

Práve tento princíp patrí medzi najcharakteristickejšie znaky hybridnej vojny. Cieľom nie je zničiť protivníka priamym útokom. Cieľom je prinútiť ho, aby svoju energiu míňal na problémy, ktoré mu niekto umelo vyrobil.

Ešte znepokojivejšie je však to, čo odhalili následné vyšetrovania.

Za jednotlivými incidentmi sa podľa súdnych dokumentov a spravodajských zistení objavujú osoby a siete napojené na prostredie, ktoré sa dlhodobo prezentuje ako bojovník proti sektám a ochranca duchovnej bezpečnosti spoločnosti.

Na prvý pohľad to môže znieť ako legitímna občianska aktivita.

Otázka však znie: čo sa stane, keď sa z boja proti skutočným hrozbám stane nástroj na vytváranie nových nepriateľov?

Práve na tento problém upozorňujú viaceré analýzy mapujúce pôsobenie ruských vplyvových sietí v Európe.

Objavujú sa v nich mená ako Alexandr Dvorkin či Alexandr Novopašin, osobnosti spojené s ruským antikultovým prostredím. Podľa viacerých zistení nejde len o náboženskú alebo ideologickú agendu. Táto rétorika sa v niektorých prípadoch prelína s politickým vplyvom, dezinformačnými operáciami a aktivitami, ktoré slúžia záujmom Kremľa.

Na pôsobenie Alexandra Dvorkina a ruského antikultového hnutia opakovane upozorňovala aj americká Komisia pre medzinárodnú náboženskú slobodu (USCIRF). Vo svojich analýzach poukázala na to, že antikultová rétorika v Rusku prispievala k vytváraniu tlaku na náboženské menšiny a stala sa súčasťou mechanizmov obmedzovania slobody vierovyznania. USCIRF zároveň vyjadrila obavy z vplyvu osôb spojených s antikultovým hnutím na štátne rozhodovanie v oblasti náboženskej politiky.

Mechanizmus je pritom prekvapivo jednoduchý.

Najprv vznikne nálepka.

„Sekta.“

„Nebezpečná skupina.“

„Ohrozenie spoločnosti.“

Následne sa vytvorí mediálny tlak, verejné podozrenie a požiadavka na zásah štátu.

A zrazu sa pozornosť spoločnosti neupiera na tých, ktorí konflikt vytvárajú, ale na tých, ktorí boli za problém označení.

Napríklad ak možno tú istú skupinu v jednej krajine označovať za proruskú a v druhej za proukrajinskú, potom už nejde o hľadanie pravdy. Ide o informačnú operáciu. Ide o vytváranie obrazu nepriateľa podľa aktuálnej potreby. A to je moment, keď by mala spozornieť každá demokratická spoločnosť.

Demokracia totiž stojí na niečom veľmi krehkom. Na schopnosti občanov klásť otázky. Na slobode svedomia. Na slobode združovania. Na predpoklade, že o vine rozhodujú dôkazy, nie nálepky.

Ak sa tieto princípy začnú nahrádzať hystériou, podozreniami a kampaniami založenými na strachu, demokratická spoločnosť sa stáva zraniteľnou.

Nie preto, že je slabá.

Ale preto, že niekto pochopil, ako využiť jej otvorenosť proti nej.

A práve preto by sme mali byť opatrní vždy, keď sa vo verejnom priestore objaví nová vlna útokov proti nejakej skupine ľudí, organizácii alebo občianskej iniciatíve.

Nie preto, že každé obvinenie je nepravdivé.

Ale preto, že v informačnej vojne sa často nebojuje argumentmi.

Bojuje sa nálepkami.

A každá nálepka by mala vyvolať nie strach, ale otázku:

Kto ju vytvoril?

Na základe akých dôkazov?

Kto ju šíri?

Komu prospieva?

A prečo práve teraz?

To nie sú otázky na obranu konkrétnej organizácie.

To sú otázky na obranu demokracie.

Pretože demokraciu neohrozuje iba lož.

Ohrozuje ju aj strach, ktorý sa začne tváriť ako zdravý rozum.

A ohrozuje ju každá operácia, ktorej cieľom je prinútiť slobodnú spoločnosť bojovať sama proti sebe.

Zdroj: https://mimisvetlikova.blogspot.com/2026/06/odhalenie-ruskej-siete-vplyvu.html