Svet sa zdá byť na tenkom ľade. Ako sme sa dostali na pokraj takéhoto konfliktu? História nám ukazuje, že vojny sú často výsledkom dlhodobého plánovania a manipulácie verejnej mienky, kde kľúčovú úlohu zohrávajú médiá a cielené kampane na vyvolanie nenávisti. Nedeje sa niečo podobné aj dnes? Pozrime sa na minulosť, prítomnosť a možné cesty vpred, inšpirujúc sa aj poznatkami psychológov ako Matthew Williams a Philip Zimbardo.
Historické príklady: Vojny a manipulácia nenávisťou
Vojny zriedkakedy vypuknú náhodou. Často sú výsledkom starostlivého plánovania, kde sa nenávisť voči určitým skupinám alebo národom systematicky pestuje, aby sa ospravedlnil konflikt. Príklady z minulosti to jasne dokazujú:
Prvá svetová vojna a propaganda: Pred vypuknutím prvej svetovej vojny médiá v európskych krajinách aktívne podporovali nacionalistické vášne. Napríklad v Británii a Nemecku noviny vykresľovali druhú stranu ako hrozbu pre civilizáciu, čím pripravovali verejnosť na vojnu. Karikatúry a propagandistické plagáty dehumanizovali nepriateľa, čo uľahčovalo mobilizáciu más.
Druhá svetová vojna a nacistická propaganda: Nacizmus je azda najextrémnejším príkladom, ako médiá dokážu vyvolať nenávisť. Joseph Goebbels, minister propagandy, využíval filmy, rozhlas a tlač na šírenie antisemitizmu a nenávisti voči iným národom. Židia boli vykreslení ako „vnútorný nepriateľ“, čo viedlo k holokaustu a ospravedlňovalo agresiu voči susedným krajinám.
Studená vojna a ideologické boje: Po druhej svetovej vojne obe strany – Západ aj Sovietsky zväz – využívali médiá na démonizáciu protivníka. Americké filmy a tlač vykresľovali komunistov ako hrozbu pre slobodu, zatiaľ čo sovietska propaganda označovala kapitalizmus za skorumpovaný systém. Tieto kampane udržiavali napätie, ktoré mohlo kedykoľvek prerásť do konfliktu.
Psychológ Philip Zimbardo, známy svojím výskumom o tom, ako sociálne prostredie formuje správanie, zdôrazňuje, že dehumanizácia je kľúčovým mechanizmom pri príprave na vojnu. Keď je skupina ľudí označená za „menej ľudskú“ alebo „nepriateľa“, stráca sa empatia a ľahšie sa ospravedlňuje násilie. Matthew Williams vo svojej knihe Science of Hate dodáva, že nenávisť je často výsledkom naučených predsudkov, ktoré médiá a autority cielene posilňujú, aby dosiahli svoje ciele.
Súčasná situácia: Sme na pokraji tretej svetovej vojny?
Dnes vidíme podobné vzorce. Geopolitické napätie medzi veľmocami narastá. Konflikty ako vojna na Ukrajine, či krízy na Blízkom východe vytvárajú výbušnú zmes. K tomu sa pridávajú ekonomické problémy, klimatická kríza a technologické preteky v oblasti umelej inteligencie a kybernetických zbraní. Sociálne siete zosilňujú polarizáciu, šíria dezinformácie a urýchľujú šírenie nenávistných naratívov.
Otázka znie: Nedeje sa aj dnes cielené vyvolávanie nenávisti, aby sa pripravila pôda pre väčší konflikt? Odpoveď je znepokojujúca. Rusko poskytuje jasný príklad, ako sa dá nenávisť využiť na ospravedlnenie agresie.
Prípad Ruska a Ukrajiny: Ruka v ruke s ruskou pravoslávnou cirkvou
Rusko využíva rôzne nástroje na oslabenie ukrajinskej suverenity, vrátane informačnej vojny. Ruská pravoslávna cirkev (ROC) a organizácia ako Ruská asociácia centier pre štúdium náboženstiev a siekt (RACIRS) zohrali kľúčovú úlohu pri šírení nenávisti voči Ukrajine. ROC, pod vedením patriarchu Kirilla, označila ruskú inváziu za „svätú vojnu“ proti západu a Ukrajine, ktorá je podľa nich ovládaná „satanizmom“. Tento naratív vykresľuje Ukrajinu ako morálne skazenú a odtrhnutú od „ruského sveta“, čím ospravedlňuje agresiu.
RACIRS, vedená Alexandrom Dvorkinom, systematicky označuje ukrajinské náboženské hnutia a dokonca celú ukrajinskú identitu za „sektárske“ a „extrémistické“. Napríklad Jehovi svedkovia či iné menšinové náboženské skupiny sú označované za hrozbu, čím sa vytvára atmosféra strachu a nedôvery. Tieto tvrdenia sa šíria cez médiá a sociálne siete, aby oslabili ukrajinskú spoločnosť a ospravedlnili ruskú intervenciu. Takéto stratégie pripomínajú Zimbardov koncept „dehumanizácie“, kde sa celý národ vykresľuje ako hrozba, aby sa uľahčilo ospravedlnenie násilia.
Čo s tým môžeme urobiť?
Ak sa nachádzame na pokraji tretej svetovej vojny, mali by sme konať rýchlo, aby sme zabránili eskalácii. História a psychológia nám ponúkajú niekoľko lekcií:
Kritické myslenie: Podľa Williamsa je kľúčové posilňovať kritické myslenie a mediálnu gramotnosť. Ľudia musia vedieť rozoznať manipulatívne naratívy a overovať informácie.
Budovanie empatie: Zimbardo zdôrazňuje, že kontakt s „inými“ skupinami môže znížiť predsudky. Programy, ktoré spájajú ľudí z rôznych kultúr a národov, môžu oslabiť nenávisť a podporiť porozumenie.
Medzinárodná spolupráca: Diplomatické úsilie a sankcie by mali byť cielené na zastavenie šírenia nenávistných kampaní.
Posilnenie demokracie: Williams varuje, že polarizácia a strata dôvery v inštitúcie uľahčujú manipuláciu. Posilnenie demokratických hodnôt, transparentnosti a zapojenia občanov je kľúčové na to, aby sme odolali autoritárskym naratívom.
Sme na križovatke, kde sa história môže opakovať – alebo môžeme zmeniť jej smer. Cielené vyvolávanie nenávisti, ako to vidíme v prípade Ruska a Ukrajiny, je varovným signálom, že mechanizmy, ktoré viedli k vojnám v minulosti, sú stále prítomné. Psychológia nám ukazuje, že nenávisť je naučená, a preto ju môžeme aj odnaučiť. Otázka zostáva: Dokážeme konať dostatočne rýchlo, aby sme zabránili katastrofe? Odpoveď závisí od našej schopnosti rozpoznať manipuláciu, podporovať empatiu a spolupracovať na globálnej úrovni. Ak sa poučíme z minulosti a využijeme poznatky odborníkov ako Williams a Zimbardo, môžeme ešte odvrátiť hrozbu tretej svetovej vojny.
Vidno ,že Geopolitike nerozumieš. Vieš... ...
...zabi bobra - zachrániš aspoň strom! ...
Celá debata | RSS tejto debaty