Hovoríme o krízach spoločnosti – o polarizácii, násilí, úteku do extrémov, o strate dôvery. Hľadáme vinníkov v politike, v systémoch, v minulosti. Len zriedkavo si však položíme otázku, ktorá je nepríjemná práve preto, že je osobná:
Čo ak sa kvalita sveta začína v spálňach, kuchyniach a obývačkách našich domovov?
Partnerský vzťah je najintímnejšie miesto, kde sa učíme láske, pravde, zodpovednosti a slobode. Ak sa zlyháva tu, zlyháva aj všetko, čo z nás ide ďalej – výchova detí, práca, verejný priestor. Svet netvoria abstraktné idey. Svet tvoria ľudia, ktorí buď žijú v láske, alebo v jej nedostatku.
Chceme lepší svet, ale nechceme sa pozrieť do vlastného vzťahu
Často hovoríme: „Treba začať od seba.“ Lenže málokto tým naozaj myslí svoj partnerský vzťah. Pritom práve tam sa dotýkame najväčších ľudských tém: túžby po prijatí, strachu z opustenia, potreby byť videný, rešpektovaný, milovaný.
A práve preto sú partnerské vzťahy tým, čo trápi najviac ľudí. Nie preto, že by boli zložité samy o sebe, ale preto, že sú zrkadlom toho, kým sme. A zrkadlá neklamú.
Mnohé vzťahy dnes nie sú nefunkčné preto, že by chýbala láska na začiatku. Sú nefunkčné preto, že ju nedokážeme uniesť, udržať, živiť, rozvíjať a chrániť pred vlastnými zraneniami.
Prečo ostávame vo vzťahoch, v ktorých už nie je láska
Jedna z najbolestivejších realít je táto: ľudia často ostávajú vo vzťahoch nie z lásky, ale zo strachu. Strachu zo samoty. Strachu zo zlyhania. Strachu, že už nikoho lepšieho nenájdu. Strachu zo spoločenského odsúdenia. Alebo jednoducho zo zmeny.
A tak vznikajú vzťahy, ktoré fungujú logisticky, no nie emocionálne. Spoločné hypotéky, deti, programy – ale žiadne skutočné spojenie.
Prečo muži ostávajú – a potom hľadajú naplnenie inde
Mnoho mužov ostáva vo vzťahoch, v ktorých sa necítia naplnení, z týchto dôvodov:
- cítia zodpovednosť, ale nie slobodu
- naučili sa, že muž má „vydržať“
- boja sa konfliktu a emocionálnych rozhovorov
- nevedia pomenovať vlastné potreby
- nikdy nevideli zdravý model partnerskej komunikácie
Keď muž dlhodobo necíti obdiv, prijatie, dôveru či ženskú otvorenosť, nezačne o tom hovoriť. Začne sa zatvárať.
A keď sa v jeho živote objaví niekto, pri kom sa zrazu cíti znovu ako muž – živý, žiaduci, videný – často sa stane to, čo všetci poznáme, ale nechceme si priznať: hľadá naplnenie inde.
Nie vždy preto, že by chcel ubližovať. Ale preto, že nevie hovoriť pravdu tam, kde by mal. Prečo klame vlastnej partnerke?
Pretože pravda by znamenala konflikt. Rozpad ilúzie. Nutnosť konať. A to je niečo, na čo nebol vychovaný.
Ženy, bezpečie a tiché uzavretie srdca
Často sa hovorí, že ženy sa zo vzťahov nevytrácajú fyzicky, ale emocionálne. Lenže menej sa už pýta prečo.
Bol tam vôbec niekedy pocit bezpečia a spojenia? Niekedy áno. Niekedy nie. A niekedy len taký, o ktorom si žena myslela, že by ho mala cítiť.
Mnohé ženy vstupujú do vzťahov nie z hlbokého vnútorného „áno“, ale z rozumu, z potreby istoty, zo strachu zo samoty alebo zo spoločenského tlaku. Muž je „dobrý“, vzťah dáva zmysel, všetko sedí – okrem jedného: žena sa vnútorne nikdy úplne neotvorí.
Nie preto, že by nechcela milovať. Ale preto, že nevie ako.
Keď sa muž snaží, a aj tak to nestačí
Pocit bezpečia u ženy nevzniká len z pozornosti, starostlivosti či láskavosti. Vzniká z niečoho hlbšieho – z pocitu, že muž stojí vo svojom živote, že má vnútorné zakotvenie, smer a integritu.
Ak sa muž prispôsobuje, vyhýba konfliktom, ustupuje, aby bol vzťah „v poriadku“, žena môže paradoxne stratiť rešpekt. A bez rešpektu sa ženské srdce neotvára.
Nejde o peniaze ani o status. Ide o to, či žena cíti silu, o ktorú sa môže oprieť – nie zvonka, ale zvnútra.
Prečo ženy hodnotia mužov podľa výkonu
Keď žena posudzuje muža podľa kariéry, príjmu alebo spoločenského postavenia, často nejde o povrchnosť. Ide o náhradu za pocit bezpečia, ktorý v sebe nemá.
Ak žena necíti vnútorný pokoj, hľadá istotu v niečom merateľnom. Peniaze, úspech či ambície sa stávajú dôkazom, že „sa má o koho oprieť“. Lenže ani vysoký výkon nezaručí, že sa žena dokáže otvoriť láske.
Žena, ktorá sa nevie otvoriť
Niektoré ženy nedokážu byť ženami vo vzťahu, ani keď majú po boku dobrého muža, pretože:
- vyrástli v prostredí, kde nebolo bezpečné cítiť
- naučili sa kontrolovať namiesto dôverovať
- potlačili mäkkosť v mene prežitia
- nikdy nezažili, že sa môžu uvoľniť bez straty hodnoty
Taká žena môže byť inteligentná, lojálna a starostlivá – a napriek tomu emocionálne zatvorená. Hodnotí, porovnáva, drží si odstup. Nie zo zloby, ale zo strachu.
Tichý odchod
Keď žena stratí (alebo nikdy nemala) pocit bezpečia, neodíde hneď. Zostane. Funguje. Plní roly. Avšak prestane byť ženou.
A muž vedľa nej postupne chradne.
Nevinní neexistujú – len nevedomí
Toxické vzťahy nevznikajú preto, že by bol jeden zlý a druhý dobrý. Vznikajú preto, že obaja niečo nevidia, nevedia alebo nechcú vidieť.
A práve tu sa láme pointa celej spoločenskej diskusie.
Ak chceme menej klamstva vo svete, musíme sa prestať klamať doma.
Ak chceme menej zrady, musíme sa naučiť hovoriť pravdu skôr, než sa zrodí potreba zradiť.
Ak chceme viac lásky, musíme pochopiť, že láska nie je pocit, ale odvaha zostať vedomý, aj keď je to nepohodlné.
Svet sa nemení revolúciami, ale pravdivými vzťahmi
Možno je naivné veriť, že lepší svet vznikne z lepších partnerských vzťahov.
Ale ešte naivnejšie je myslieť si, že vznikne bez nich.
Pretože dieťa, ktoré vyrastá medzi dvoma dospelými, ktorí sa nevidia a nepočujú, si túto slepotu nesie ďalej.
A dospelý, ktorý sa nikdy nenaučil milovať pravdivo, bude túto prázdnotu zapĺňať mocou, kontrolou, útekom alebo hnevom.
Ak chceme niečo zmeniť, nezačnime svetom.
Začnime otázkou:
Ako milujem?
A ak nemilujem pravdivo – mám odvahu to zmeniť?


Nikdy nezlýhava láska ,ako taká ,ale len a len... ...
To je zjednodušený pohľad.Realita je... ...
Mám na to iný pohľad... ...
Nesúhlasím. Ale neodvažujem sa napísať, že je... ...
dobrý, pekný, pravdivý a potrebný blog...pre... ...
Celá debata | RSS tejto debaty